Preskocit navigáciu

ISAF: Spokojný holandský generál


ISAF: Spokojný holandský generál
„Hádam najviac som bol na svojich vojakov hrdý, keď holandský generál Van Uhm, (ktorý je veliteľom Task Force Uruzgan) po kontrole strážnych stanovíšť na základni Camp Holland v Tarin Kowte vyjadril maximálnu spokojnosť s činnosťou slovenských vojakov. Pochválil nás a poznamenal, že svojou prácou pri strážení základne, dôslednou kontrolou osôb a techniky vytvárame podmienky pre pokojnú prácu stoviek holandských, austrálskych, amerických, singapúrskych a ďalších vojakov,“ spokojne konštatuje veliteľ slovenskej strážnej jednotky poručík Michal Budzák.

Hneď po svojom príchode do Afganistanu zažil v stane svoj prvý raketový útok. Celkom ich v priebehu svojej polročnej misie zažili sedem. Vojaci na strážnych stanovištiach našli každý deň drogy a omamné látky, zabránili vyneseniu manuálov a tajných dokumentov zo základne, pokusom o využitie USB kľúčov na únik informácií, či donášaniu zakázaných mobilných telefónov a fotoaparátom afganskymi zamestnancami.

Strážna jednotka pozostáva až na zopár výnimiek z príslušníkov michalovského mechanizovaného práporu. Veliteľ čaty, ktorý mal doteraz skúsenosť s ročným pôsobením v mierovej misii OSN UNFICYP na Cypre hovorí, že operácia ISAF v Afganistane mu dala bohaté ľudské i profesné skúsenosti. Bola to tzv. vojna v priamom prenose. Na poradách so skúsenými americkými, holandskými a austrálskymi veliteľmi si vymieňali názory na riešenie aktuálnych otázok pri ochrane a obrane základne, reagovaní na útoky, postup pri vyhľadávacích operáciách.

Pri svojej práci sa podľa vlastných slov mohol veliteľ čaty oprieť najmä o svojho veliaceho poddôstojníka rotmajstra Filipa Maxima, veliteľa družstva rotného Erika Štefana, zástupcu veliteľa družstva rotného Erika Mazura, ale aj desiatnika Ľuboša Faru či vojaka Dušana Moroza. Rotmajster Filip Maxim, ktorý má trojnásobnú skúsenosť z pôsobenia z misie OSN UNDOF na Golanských výšinách považuje za veľmi dobré, že prakticky všetci vojaci sa poznali ešte z domovského michalovského útvaru. „Vedeli sme, čo môžeme od seba čakať aj vo vypätých situáciách. Napriek monotónnej a stále sa opakujúcej práci pri strážení a kontrole osôb a vozidiel sa nám podarilo zabrániť nejakých väčším prejavom ponorkovej nemoci, ktorá hrozí po šiestich mesiacoch. Aby nenastal, snažili sme sa v prípade potreby striedať aj dvojice na strážnych stanovištiach. Pomohlo aj to, že vojaci mali v priestoroch základne k dispozícii rôzne športoviská, dobre vybavenú posilňovňu, ale aj stoly na stolný tenis,“ konštatuje.

Veliteľ družstva rotný Erik Štefanov zažil svoj prvý raketový útok hneď v priebehu svojej prvej samostatnej služby. „Bol som práve na bráne, keď som začul mohutný výbuch. Dosť to zatriaslo. Aj preto, lebo ako sme sa neskôr dozvedeli, raketa vybuchla priamo v základni. Ale asi najhorší zážitok bol, keď nám po výbuchoch v osadách okolo základne privážali zranených ľudí. Najmä niekedy poriadne dotrhané deti. Napriek tomu sme ich museli prezrieť, lebo hrozilo, že teroristi môžu na ne pripevniť nástražný výbušný systém a odpáliť ho vo vnútri základne (najmä Američania nám oznámili, že sa takéto prípady stávajú). Šesť mesiacov prežitých v Afganistane bola pre nás všetkých veľká skúsenosť. Videli sme veľa biedy a bolesti. Vďaka tomu si budeme po návrate domov na Slovensko viac vážiť náš pokojný mierový život. Aj napriek všetkému, čo nás niekedy na ňom štve,“ priznáva rotný Štefanov.

ISAF: Marcová rotáciaISAF: Marcová rotáciaISAF: Marcová rotáciaISAF: Marcová rotáciaISAF: Marcová rotáciaISAF: Marcová rotáciaISAF: Marcová rotáciaISAF: Marcová rotácia

Autor: MO SR - Jozef Žiak , Foto: Jozef Žiak - Dátum: 15.03.2010
Čítanosť: 14253
Verzia pre tlač

Skočiť na menu




Share